Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu Hlavné menu 2 Prechod na navigáciu vodorovná
Plešivec, oficiálne stránky

História obce

 

 

V dejinách rodu Arpádovcov je málo takých miest, ktorých názov vznikol skôr ako usadlosť sama. Medzi takého patrí jedna z najstarších usadlostí Gemerskej župy – Plešivec.
V 12. storočí slovo Plešivec nebolo názvom usadlosti alebo mestečka v dnešnej forme. Takto bol pomenovaný obrovský súbor majetkov, tiahnúcich sa od Ardova cez Štítnik až ku Brzotínu. Názov Plešivec úzko súvisí s Veľkým vrchom, pre ktorý je charakteristická jeho plešatosť. Ešte aj dnes ho zdobí množstvo holých skál. Tento vrch sa nazýval plešivým, bol teda inšpirátorom pomenovania neskoršej usadlosti – Plešivec. Slúžil tiež ako informačno – orientačný bod pre množstvo kupcov, obchodníkov i cestujúcich, ktorých cesta viedla cez tieto končiny. Spočiatku teda názov Plešivec bol len pomenovaním uritého miesta, od neho sa v neskorších dobách odvodzovali ďalšie variácie názvu usadlosti – Pelsócc, Plesuck, Plesuch, Plesúcz – 1243, Peleseuch – 1258, Plusuch – 1318, Plysouch – 1320, Pilisych – 1328, Plusuti – 1332.

Toto územie bolo spočiatku súčasťou Avarskej ríše, pred príchodom Maďarov zas hraničnou oblasťou bulharského panstva. Územie bolo koncom 12. storočia vyňaté kráľom zo správy Gemera a prisúdené k turnianskej oblasti. Okolo roku 1200 už patrí majiteľovi Domonkosovi (Domokos), pochádzajúcemu z Miškolca. Po jeho smrti sa stáva dedičom panstva jeho syn Bors. Po bezdetnom manželstve panstvo opäť prináleží kráľovi. Po tatárskych nájazdoch 5. júna 1243 kráľa Béla IV. ho daruje svojim priateľom z detstva – Detrovi Szárovi a jeho bratovi županovi Filipovi.
K plešiveckému panstvu toho času patrilo veľa oblastí. Toto obrovské panstvo, ktoré siahalo až po pramene rieky Slanej a Gelnice sa dostáva do majetku Ákosovcov. Tí ho okamžite delia na niekoľko menších častí, ktorých územným centrom sa stáva Plešivec, vďaka svojej priaznivej polohe. Pretínala ho hlavná cesta (publica strata), vedúca smerom na Rožňavu. Stavia sa tu kostol na počesť svätej panny, neskôr aj kláštor, ktorého patrónom sa stáva sv. Juraj. Zároveň sa stáva rodinnou hrobkou Ákosovcov. Stál na mieste dnešného ref. kostola. (roku 1318 dostáva kláštor do daru obec Vidovú). Počet obyvateľov stále stúpa. Koncom 13. storočia nadobúda mestský charakter. Syn Benedeka zvaný Domonkos si dá pri kláštore postaviť hrad. Je to v rozpore s tradíciami, podľa ktorých mal stáť na vrchu Kónyárt. Vzápätí dáva v tomto rušnom meste vyberať mýto.

Po vymretí Arpádovcov dosahuje mestečko vrchol svojho rozvoja za vlády rodu Anjou. Plešivec dostáva 21. apríla 1328 od Karla Róberta I. titul mesta s krupinskými výsadami.
Každý štvrtok je dovolený mestský jarmok, mesto dostáva hrdelné právo, môže samostatne súdiť zlodejov a vrahov a má vlastných richtárov. Jeho cirkev patrí k ostrihomskému arcibiskupstvu. Miestny kostol je v okolí jedným z najbohatších.
Plešivec mal aj právo na voľbu richtárov. Obživu obyvateľstva zabezpečoval predovšetkým chov domácich zvierat. Boli tu kovotepci a rôzni iní remeselníci, v meste sa pálilo vápno, pracovalo sa v niekoľkých železných hámroch. Spracovávalo sa drevo, pálilo olovo. Najvýhodnejším však bolo pestovanie ovocia v mohutných ovocných sadoch. Mesto vlastnilo aj mlyn. V prvej štvrtine 15. storočia, roku 1427 bolo v Plešivci 52 obydlí, čím sa zaraďuje veľkosťou osídlenia na 13. miesto v župe.
27. októbra 1439 v Neszményi zomrel chorý kráľ Albert. V júni 1440 sa započala občianska vojna medzi kráľovnou Alžbetou a prívržencami Vladislava I. Neskôr sa v župe objavili vojská Jiskru, ktoré tu pobudli 20 rokov.
15. novembra 1526 sa dostáva za podpory svojich prívržencov na trón Zápolya, najbohatší statkár v krajine.
Hospodárska situácia sa rapídne zhoršuje, čo sa prejavuje aj v živote Plešivca. V roku 1427 je obhospodarovaných 52, v roku 1548 už len 24 poddanských gazdovstiev.
Na dvoch mostoch rieky Slanej sa vyberá mýto. V polovici 16. storočia napadajú župu Turci. Roku 1556 úplne zbúrajú Jelšavu, podpália 160 domov. Ten istý osud postihuje v roku 1558 okrem iného aj Plešivec. V roku 1566 podľahne Turkom celá župa. Okolnosti, ktoré boli pre Plešivec doteraz výhodné, ako napríklad hlavná cesta z hľadiska obchodu sa stali teraz osudnými. Stále premávajúce turecké hordy bezohľadne drancujú obyvateľstvo. Následkom toho je pokles počtu gazdovstiev v roku 1566 na 7, neskôr na 4.
V roku 1678 patrí Plešivec mestu Szendro ako konfiškát. Župní úradníci zaznamenávajú ešte aj na konci 17. storočia len 7 polopoddanských gazdovstiev a 4 želiarske rodiny. Roku 1570 má mestečko opäť svojho richtára. Zápisnice sa objavujú od roku 1581, do roku 1695 sú písané v maďarskej reči.
V polovici 17. storočia dostáva rodina Urbánovcov „Armális“ (5.decembra 1637) od Ferdinanda listinu, ktorú zverejňujú 14. apríla 1638. Rodina sa rozpadá na dve vetvy – plešiveckú a rožňavskú. Potomkovia plešiveckej vetvy a rodiny Kardosových dodnes žijú v Plešivci. Ich erb daroval kráľ Lipót 14. januára 1667 – na modrom základe biely jednorožec.
Roku 1662 žije v Plešivci 124 samostatných poddaných. Statkármi sú Žofia Báthoryová a Ladislav Rákoczi. Rok 1660 prináša veľké protiturecké vojny a s nimi aj nové dane pre potreby vojaka. Platili sa v naturáliách. Od roku 1671 ako ľudia a kone.

Plešivec pociťuje vplyv rákocziovských vojen. Životná úroveň nepatrne vzrastá, ale v roku 1709 - 1710 zúri mor.
Roku 1716 dochádza k slávnostnému uloženiu základného kameňa župného domu a o tri roky 3. júna už v ňom zasadá župné valné zhromaždenie. V tejto budove neskôr zriaďujú nemocnicu s ôsmymi posteľami.
Roku 1731 postihuje mesto mor hovädzieho dobytka a osem rokov zas epidémia v celej krajine. Roku 1743 postihuje oblasť veľké sucho.
Juraj Szeremley skúpi roku 1731 plešivecké majetky Františka Rákócziho od cisárskej pokladnice. Vnuci tejto rodiny vymierajú bez dediča a majetok dedí rodina Ragályiovcov.
Zeman Pavol Hámos vlastnil v druhej polovici storočia množstvo hospodárskych zvierat, ako aj železný hámor. Roku 1821 kúpil rákócziovské panstvo od Abraháma Ragálya. Roku 1826 dostávajú do kráľa ďalšie majetky. Potomok ešte aj dnes žijúcej rodiny Károlyiovej Ľudovít sa dostal do Plešivca roku 1794. Tu žil aj farár reformovanej cirkvi Zsigmond pochádzajúci z rodiny Lenkeyovej. Je autorom diela o miestnych názvosloviach, ktoré bolo Akadémiou odmenené strieborným bilikommom.
Vdova po Karolovi Szeremleyovi bola najväčšou statkárkou Plešivca. Roku 1788 sa mestu prinavriaca právo týždenných a krajinných jarmokov.
Roku 1842 navštívi Plešivec (17. augusta) Nádor Jozef, rok sa však zapisuje do dejín mesta ako rok krvavej reštaurácie.

Roku 1849 bol v meste veľký požiar. V druhej polovici storočia sa medzi inými postaví Miklóssyovská oceliareň, buduje sa výrobňa elektrickej energie na mieste starého vodného mlyna vzniká nová celulózka. Manó Huppert otvára magnezitku, zakladá sa prvý uhorský papierenský závod. Vzniká továreň na výrobu palíc, klincov a náradia. Vzniká Gemesko-maďarský vzdelávací spolok, ktorého zakladateľmi sú – plešivecký notársky zväz a plešivecká rada.
Roku 1891 - 1893 sa postavila železničná trať Plešivec – Muráň, na podnet hlavného župana Ladislava Hámosa a krajinského poslanca Gejzu Kubínyiho. Postavila ju firma Mandel, Quittner, Hoffmann. 13. novembra 1894 sa odovzdáva nová trať Plešivec – Slavošovce. Povolenie na výstavbu dostáva dr. Rafael Neumann, jej realizácia je dielom Uhorskej stavebnej spoločnosti Štítnickej doliny. Roku 1898 Rezso Blum zakladá ústav pre slabomyseľných. 28. marca sa novým župným centrom stáva Rimavská Sobota. I keď sa Plešivec stal najdôležitejším železničným uzlom župy, svoju bývalú slávu už neobnovil.

CIRKEV
V roku 1332 je podľa zachovaných písomností farárom Benedictusom sacardos ecclesie Sanctus Georgi de Plusati. V polovici 14. storočia sa dostáva cirkvi veľkej pocty. Roku 1349 pápež Koloman IV. na žiadosť Bebekovcov dovoľuje v Plešivci poriadať púte. Rodinný kostol, je v okolí jedným z najbohatších, cirkev patrí k ostrihomskému arcibiskupstvu.

Rodinný kostol je pôvodne jednoloďový, predĺžený, dodnes sa však zachoval už len v prestavanej forme. V 15. storočí bol prestavaný. K jeho severnej strane pristavaná tzv. Bebekovská kaplnka je pravdepodobne stavbou v 16. storočí. Steny má členené kamennými opornými piliermi. Pre stavbu je charakteristická klasická technika, šetrnosť a presnosť. Okolo roku 1350 vznikli fresky Posledná večera a Ukrižovanie. Autormi sú dvaja maliari z Itálie. Tieto fresky majú pravdepodobne totožných autorov s freskami ostrihomskej hradnej kaplnky.

Roku 1606 uzatvára Bocskay s cisárovými vyslancami mier, Rudolf uznáva existenciu protestantskej cirkvy, pokiaľ nebude hatiť rozširovanie katolicizmu. Celý Plešivec prijíma protestantskú vieru, okolo roku 1620. Katolíci nedodržujú podmienky viedenských náboženských dohôd. Obsadzujú protestantské kostoly, farárov vyháňajú.

 

Autor : Kovács Gazda Gyula


 

                    História Župného domu v Plešivci
                            (Obecný úrad Plešivec)



Po porážke Rákocziho povstania a konsolidovania pomerov v celom Uhorsku v roku 1711 vyšlo nariadenie uhorského kráľa Karola III, aby každá župa ustálila svoje sídlo niekde v centre svojho územia a postavila si vlastný župný dom, kde by bol umiestnený tak archív župy ako aj žaláre pre odsúdených župným súdom. Tak došlo k návrhu aby župný dom stál v Plešivci. Výstavbou začali v roku 1716 severnou časťou budovy a po rozhodnutí rozšírili o južnú časť. Prvé slávnostné zasadnutie v neúplne dokončenej budove bolo 3. júna 1719. Na vtedajšie pomery rozsiahla budova mala dva oddiely. Z týchto predný pojímal archív a miestnosť pre verejné stoličné zhromaždenie, mimo toho byty pre stoličné úradné osobnosti. Zadný oddiel pojímal obytné miestnosti, kaplnku prekatolíckych veriacich a stoličné žaláre. V strede vo veľkom priestranstve mali byť neskoršie pristavené bočné budovy, ku ktorému však nedošlo.
Keď v roku 1785 Malohonská župa bola pripojená ku Gemerskej, panovník Jozef II nariadil premiestniť župné súdnické a politické úrady do Rimavskej Soboty. Následne nato bolo vynesené rozhodnutie, že tento dom treba predať. Napriek tomu na doporučenie stoličných úradníkov panovník v roku 1788 znovu udelil Plešivci právo na trh, ktoré pre neustálené pomery počas vojen stratil. Po smrti Jozefa II v roku 1790 sa Plešivec opäť stal župným sídlom. Toto významné postavenie obce poznačilo aj jej ďalší osud, avšak napriek tomu po celé historické obdobie Gemersko – Malohontskej župy Plešivec zostal poľnohospodárskym mestom. V roku 1806 v tejto budove prenocoval miestodržiteľ kráľa Františka I, ktorý sa počas návštevy Gemersko – Malohontskej župy vrelo zaujímal o prírodné krásy Plešivca a jeho okolia.
Počas revolúcie v rokoch 1848 – 1849 v tejto budove zriadili prvú nemocnicu v župe s ôsmimi posteľami. V tomto období boli rozšírené žaláre a ďalšie postavené pozdĺž dnešnej Daxnerovej ulice. V týchto žalároch boli uväznení za povstaleckú činnosť slovenskí dobrovoľníci Štefan Marko Daxner, Ján Francisci a Michal Bakulíny od 19. októbra do 15. decembra 1848. Po revolúcii panovník František Jozef I znova potrestal Plešivec za jeho odbojný postoj počas revolúcie a tak župné úrady zrušili a zaviedol nové územnosprávne členenie krajiny. Tým Plešivec stratil na svojom význame a v župnom dome bol zachovaný len žalár, ktorý bol však v roku 1872 prekvalifikovaný už len na záchytnú stanicu.
V roku 1883 na valnom zhromaždení Gemersko – Malohontskej župy sa definitívne rozhodlo o celkovom zrušení všetkých župných zariadení v Plešivci a o ich premiestnení do Rimavskej Soboty. Následne na to v roku 1889župa svoj stoličný dom predala za 16 tisíc forintov pre podnikateľa Samuela Bluma na priemyselné účely. V roku 1892 sa stal bývalý župný dom sídlom Gemerskej drevárskej účastníckej spoločnosti zo základným imaním 60 tisíc forintov, ktorá dvadsať rokov bola najvýznamnejším drevárskym podnikom v Gemerskej stolici. Po smrti zakladateľa Samuela Bluma účastnícka spoločnosť zanikla a budova sa dostala do rúk miestneho železiarskeho podnikateľa Jozsefa Miklóssyho. Podobne svojmu predchodcovi aj Miklóssy využíval túto budovu na priemyselné účely. Jeho podnikateľské aktivity z času na čas stroskotali, medzitým budova vyhorela a následne na to sa v roku 1921 dostala do majetku Spišskej banky so sídlom v Kežmarku.

Počas dvadsiatich rokov sa tento peňažný ústav bývalý župný dom prenajímal rôznym podnikateľom, kým sa v roku 1942 nepredal obci Plešivec na účely obecného domu. Dovtedy slúžiaci vyše tristoročný obecný dom, ktorý sa nachádzal na námestí musel byť pre svoju schátralosť a porušenie stability rekonštruovaný. Plešivec od banky kúpil objekt za 35 tisíc forintov a do rekonštrukcie sa vynaložilo viac ako 100 tisíc forintov. Architektom prestavby bol rožňavský staviteľ Ing. Elemér Széga, ktorý naprojektoval okrem úradných miestností pre účely obce aj dve triedy pre štátnu elementárnu školu a miestnosti pre brannú mládež.

Charakterizovať túto budovu v tomto období môžeme nasledovne: prestavaná barokovo – klasicistiská dvojpodlažná budova. Niekoľkokrát prefasádovaná voľne stojaca nárožná stavba v pôdoryse tvaru U s trojtaktovou dispozíciou a osobitným schodišťom. Miestnosti zaklenuté valenou klenbou s lunetami, ako aj s krížovými a pruskými klenbami. Trijosavý rizalit členený dvojitými pilastrami na spôsob vysokého rádu, zakončený tympanónom, situovaný asymetricky pri zalomení fasády do druhej ulice. Ľavé krídlo pri rizalite zhodne modernizované.

V roku 1956 celá južná časť budovy bola adaptovaná na základnú školu. Na tieto účely slúžila až do polovice osemdesiatych rokov minulého storočia. Po tomto období bol v tejto časti budovy umiestnený klub dôchodcov a sociálne miestnosti pre prestárlych ľudí. Ostatné priestory boli vydané do podnájmu rôznym úradom.

 

Autor : Kardos László


 

webygroup

dnes je: 22.9.2017

meniny má: Móric


English version
Magyar verzió

7116573

Úvodná stránka